Generál JÁN GOLIAN

       Aj napriek rozpornému hodnoteniu  gen. Goliana neskoršími dejepiscami, všeobecne sa vedelo o jeho povahovej mäkkosti a určitej nerozhodnosti, je nepochybné, že v osobe gen. Goliana malo Slovensko vo svojej vojenskej histórii jednu z najvýznamnejších postáv, ktorej význam nebol históriou docenený. 

Práve na základe týchto skutočností, života a činnosti gen. Goliana, chce náš klub oceniť nepopierateľné zásluhy tohto človeka, preto z úcty a vďaky rozhodol sa náš klub vojenskej histórie pomenovať jeho menom. 

     Keď sa Rudolfovi Golianovi z Veľkých Šurian a jeho manželke Gizele z Komjatíc – rodine pochádzajúcej z južného Slovenska narodil 26. januára 1906 v obci Dombovár v župe Tolná v Maďarsku syn Ján, nemohli tušiť, že dali život človeku, ktorý bude raz povolaný do najčestnejšej vlasteneckej funkcie vojaka na dejinnej križovatke slovenského národa.

     Roky svojho najútlejšieho detstva prežil teda Ján Golian v Maďarskom Dombováre. Neskôr keď sa sociálne pomery aj v tomto odľahlom kúte prudko zhoršili, vrátil sa s rodičmi späť na Slovensko do Poľného Kesova, neskôr do Urmína, kde začal chodiť do školy. Konečnou rodinnou zastávkou v sťahovaní za skyvou chleba sa stal Trnovec nad Váhom, kde sa rodina trvalo usadila a kde jeho rodičia žili až do konca svojho života.

     Po rodičoch zdedil tichú, skromnú, no húževnatú plebejskú povahu, ktorá mu pomáhala prekonávať triedne i sociálne prekážky v jeho túžbe za vzdelaním. Aj počas štúdia na bratislavskej priemyslovke sa zväčša vydržiaval sám rozličnými kondíciami a stafážnymi službami v divadle. Po maturite chcel síce študovať na Vysokej škole technickej v Brne, no štúdium na tejto škole presahovalo Golianove finančné možnosti, preto sa rozhodol podať si prihlášku na Vojenskú akadémia v Hraniciach na Morave, kde bolo štúdium zdarma.

      Ako delostrelec mohol sa úplne venovať svojej záľube – vášnivo rád jazdil na koni. Dokonca sa stal úspešným závodným jazdcom. Napokon však nad záľubou zvíťazila silnejšia vnútorná potreba prehĺbiť si svoje vojenské vzdelanie na Vysokej škole vojenskej (VŠV) v Prahe. Hneď po ukončení 2. ročníka VŠV na základe nariadenia náčelníka hlavného štábu z 3. mája 1938 bol kpt. Ján Golian (povýšený 1. 4. 1937) pridelený k 10. divízii do Banskej Bystrice, kde od 2. októbra toho istého roku vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie. Ani v snoch nemohol vtedy tušiť, že toto mesto sa o pár rokov neskôr stane centrom SNP – takej dejinnej udalosti našich novodobých dejín a že jemu bude zverená významná funkcia a zodpovednosť. Mesto si zamiloval.

     Keďže počas májovej mobilizácie roku 1938 bola VŠV v Prahe rozpustená, kpt. J. Golian už do 3. ročníka nenastúpil. A napokon o Golianovom osude zostať definitívne na Slovensku, rozhodol mníchovský diktát z 29. septembra 1938.

     Nedôveru i hlbokú nevôľu v ňom vzbudzoval spôsob kapitulácie vládnucej československej buržoázie. On ako vojak bol odhodlaný brániť republiku.

     Na základe nariadenia náčelníka hlavného štábu MNO zo 14. decembra 1938 zostal kpt. del. Ján Golian i naďalej pridelený k 10. divízii v Banskej Bystrici. V tomto meste sa Golianovci dočkali tragického rozbitia Československej republiky vyhlásením slovenského štátu. A vytvorenia protektorátu Čechy a Morava v marci 1939. Vytvorenie slovenského štátu považoval za provizórium. Vôbec natrpel na ilúzie o slovenskej klérofašistickej štátnosti. Čo však hlboko prežíval, bolo obrovské sklamanie z rozbitia ČSR, z rozpadu československej armády, jej tradícií: to, že armáda nebojovala, že nesplnila svoje úlohy národnej obrany.

     Z rozhodnutia veliteľa 1. divízie Veliteľstva pozemného vojska (VPV) z 15. 10. 1940 bol mjr. gšt. Ján Golian určený do leteckej školy v Trenčíne ako mimoriadny profesor pre vyučovanie všeobecnej taktiky zbraní. Roku 1941 zastával postupne celý rad funkcií. Ani Golian sa nevyhol sovietsko-nemeckému frontu. V poli spoznal skutočné zmýšľanie slovenskej armády na fronte, z blízka a z vnútra videl začínajúci sa odpor slovenských vojakov proti vojne so ZSSR i prvé výhonky priateľstva slovenských vojakov so sovietskymi partizánmi a miestnym obyvateľstvom. Roku 1942 prešiel mjr. gšt. Ján Golian sitom rôznych funkcií v slovenskej armáde. A 1. januára 1943 bol povýšený na pplk. gšt.

     Pplk. gšt. Ján Golian sa vrátil v 2. polovici roku 1943 z východného frontu, a to práve v období, keď si objektívna situácia na Slovensku v dôsledku medzinárodných vojensko-politických udalostí i samotnéhovývinu protifašistického odboja na Slovensku vyžadovala definitívne zjednotiť všetky protifašistické sily a pripraviť podmienky na zorganizovanie celonárodného ozbrojeného povstania. Na rozkaz ministra NO gen. F. Čatloša bol 19. 12. 1943 pplk. gšt. Ján Golian ustanovený za náčelníka štábu VPV. Treba povedať, že Golian nebol vhodný ani nemeckej vojenskej misii. Považovali ho za čechoslovakistu a navyše mal Češku za ženu. Golian bol teda od januára 1944 služobne viazaný  na Banskú Bystricu, čo mu otváralo možnosti  budovať konšpiratívnu sieť vo vojenských posádkach.

     V prvých mesiacoch roku 1944 rozprúdila ilegálna SNR tajné rokovanie s Golianovou vojenskou skupinou. Dôležité bolo, koho z vytipovaných dôstojníkov určiť za ilegálneho vojenského veliteľa, ktorý by v duchu

plánov SNR mal vplyv na všetkých antifašistov v jednotkách slovenskej armády – dislokovanej na Slovensku.

     V priebehu rokovaní s pplk. gšt. J. Golianom prišli na Slovensko koncom marca alebo začiatkom apríla 1944 smernice čs. londýnskej vlády. Tie určovali Goliana za dočasného veliteľa vojenskej organizácie na Slovensku, povereného viest vojenské akcie.

     Vedenie KSS a SNR stáli pred otázkou, či  vymenovanie Goliana uznať, prijať ho, alebo sa sústrediť na inú osobu, inú skupinu. Odmietnuť Goliana znamenalo rozdvojiť antifašistický tábor v armáde a dostať  sa do rozporu s Londýnom.

    Na tomto základe pozvali pplk. gšt. J. Goliana na 27. apríla 1944 na tajnú poradu do Bratislavy. Golian a po ňom i ďalší významní antifašistický dôstojníci slovenskej armády uznali SNR ako vedúce politické centrum protifašistického odboja na Slovensku. Súhlasili s programom a cieľmi Vianočnej dohody. SNR  poverila Goliana spracovať vojenský strategický plán povstania a jeho vojenské prípravy. SNR ďalej Golianovi uložila nadviazať styky s už existujúcimi partizánskymi jednotkami na strednom a východnom Slovensku a všestranne – najmä zbraňami a muníciou – ich podporovať.

     Vojenský plán povstania mal Golian spracovať v súlade so situáciou na sovietsko-nemeckom fronte tak,  aby povstanie bolo koordinované s vojenskými operáciami sovietskej armády.

    Cesta pplk. gšt. J. Goliana od opozície voči ľudáckemu režimu k protifašistickému odboj sa vykryštalizovala po dohode s ilegálnou SNR  do pevného tvaru. Čoskoro sa ukázalo, že pplk gšt. Talský aj plk. Imro sa podriadili pplk. gšt. Golianovi formálne.  Pplk. Golian sa ocitol v nepríjemnej situácii. Na jednej strane musel hrať úlohu ľudáckeho režimu lojálneho dôstojníka bez poškvrny a na druhej strácal tých, čo mu mali pomáhať v ilegálnych prípravách slovenskej armády na boj na život a na smrť proti nacistickému Nemecku. Našťastie obklopil sa oddanými antifašistickými dôstojníkmi z VPV, ktorým bezvýhradne veril.  

     V júni 1944 sa naplno rozbehlo vyhľadávanie a menovanie veliteľov posádok pre ozbrojené povstanie. V stredoslovenských posádkach, kde bol dosah VPV bezprostredný, prípravy pokročili do maximálne želateľnej polohy.

     V lete 1944 žil Golian v ustavičnom napätí vojenských príprav. Pribudli mu aj rodinné starosti: 20 dní pred povstaním sa mu narodil dlho očakávaný syn Ivan. Nemal takmer čas vychutnať hrdosť otcovských radostí. Povinnosti sa rútili rýchlosťou lavín.

     V poslednú júlovú dekádu roku 1944 hrozilo, viac ako inokedy predtým, pripravovanému povstaniu nebezpečenstvo, že VPV bude premiestnené z Banskej Bystrice do Trenčína, čo by malo negatívny dopad na poslednú fázu príprav.

      V poslednej dekáde augusta 1944 obsadili partizáni, ktorý sa spájali s vojakmi v posádkach a s ilegálnymi revolučnými výbormi, viaceré slovenské mestá a obce. Po protifašistických vystúpeniach slovenských vojakov a partizánov Ružomberku, Martine, vo Vrútkach, v Brezne, obsadení Liptovského Mikuláša bol protifašistický odboj privedený na samý prah celonárodného povstania.

     Keďže situácia na Slovensku sa stala pre klérofašistický režim neovládateľná, prezident    J. Tiso súhlasil s príchodom nemeckých okupačných jednotiek na Slovensko začínajúc dňom 29. augusta 1944.

     Vojenské ústredie SNR sa už 25. 8. 1944 dozvedelo o sústreďovaní nemeckých jednotiek na slovensko-moravských hraniciach. Po rozhlasovom prejave gen. F. Čatloša ( 29. 8. 1944 o 19.00 hod. ), v ktorom potvrdil príchod nemeckých vojsk na Slovensko, došlo v budove VPV v Banskej Bystrici k protifašistickému prevratu. Počas neho zlikvidovali antifašistickí dôstojníci a vojaci odpor proľudácky orientovaných veliteľov. Pplk. gšt. J. Golian telefonicky vydal rozkaz na branný odpor armády: „Heslo: Začnite s vysťahovaním – platí od 20. hodiny dnešného dňa.“

      V noci z 29. na 30. augusta 1944 sa J. Golian dohodol s komisármi partizánskych oddielov  Jegorova, Bielika a Sečanského, aby partizáni vstúpili do Banskej Bystrice, ktorú v nočných hodinách v podstate už ovládali povstaleckí vojaci. Príchodom partizánov sa urýchlilo zneškodnenie profašistických činiteľov, oslobodenie politických väzňov a prehĺbil sa revolučný charakter protifašistického odporu v meste.

     V budove VPV sa dňa 30. 8. 1944 zišlo zhromaždenie povstaleckých dôstojníkov, ktoré prisahalo vernosť Československej republike. Po rokoch zneli velebné tóny československej hymny a slová prísahy republike. Od tej chvíle sa Vojenské ústredie SNR premenovalo na Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici, na čele ktorého stál pplk. gšt. Ján Golian.

      Ako veliteľ 1. čs. armády na Slovensku riešil so svojím štábom všetky najdôležitejšie úlohy vojenskej obrany povstaleckého územia Slovenska. Riadil obranné i útočné akcie povstaleckej obrany v mimoriadne ťažkých podmienkach pod narastajúcim tlakom vojenskej presily a technicko-materiálnej prevahy fašistických okupačných vojsk. O samostatnej úspešnosti riadenia povstaleckých bojov, a tým aj o úrovni ozbrojených zložiek SNP svedčí skutočnosť, že nepriateľ v bojoch utrpel značné straty na živej sile (vyše 10 000 mužov) a veľké materiálne straty.

 Počas existencie otvoreného povstaleckého frontu v plnej miere svojim pracovným nasadením denne preukazoval J. Golian hlboké vlastenectvo, osobnú statočnosť, nesmiernu húževnatosť a vysokú štábnu kultúru v riadení vojenského organizmu povstaleckej armády.  J. Golian stál na čele povstaleckej armády, ktorá znemožnila nacistickému Nemecku v záverečnej etape 2. svetovej vojny zneužiť povstalecké územie Slovenska pre svoje vojnové ciele. Za uskutočnenie vojenskej prípravy povstania, za úspešné riadenie povstaleckej armády, bol už 29. 8. 1944 povýšený čs. londýnskym MNO na plukovníka gšt. a na základe rozhodnutia SNR z 5. 9. 1944 povýšený do hodnosti brigádneho generála. Rádiogramom zo  14. 9. 1944 schválila jeho povýšenie z plukovníka gšt. na brigádneho generála aj čs. londýnska vláda. Súčasne ho vyznamenala aj  Čs. vojenským krížom 1939 a čs. medailou Za zásluhy 1. stupňa.

 Na začiatku SNP sa Golian až zúfalo bolestne musel vyrovnať so skutočnosťou, že dve východoslovenské divízie neudržali karpatské priesmyky, čím padol pôvodný plán, že na tretí deň Karpatsko-dukelskej operácie obe divízie zaútočia do tyla fašistickej obrany a sovietskym jednotkám otvoria karpatské priesmyky.

     A tak v rozhodujúcej miere vinou velenia východoslovenských divízií jednotky zlyhali, čo bolo jednou z hlavných príčin, že Karpatsko-dukelská operácia (KDO) nemohla dosiahnuť  predpokladané tempo, že sa  stala zdĺhavou operáciou, s neobyčajne úpornými a krvavými bojmi. Ako veliteľ povstaleckej  armády sa Golian čoskoro musel vyrovnať s myšlienkou, že ťažké boje znemožnili sovietskym a československým jednotkám rýchlo preniknúť do priestoru SNP, a tým splniť pôvodný zámer KDO.

     Úprimne s veľkou nádejou privítal prílet 1. čs. stíhacieho leteckého pluku zo ZSSR, ktorý na jeho potešenie veľmi úspešne operačne zabezpečoval obranyschopnosť vzdušného priestoru nad povstaleckým územím a súčasne stihol podporovať vlastné pozemné jednotky v obrane i útoku. Nesklamal sa ani v 2. čs. samostatnej paradesantnej brigáde, ktorú postupne nasadzoval do najviac ohrozených úsekov povstaleckého frontu. Paradesantná brigáda bola jeho pýchou.

    Gen. J. Golian – svedok i jeden z tvorcov historických povstaleckých udalostí, s menom ktorého je nezmazateľne a nerozlučne spojené – statočný vojak Povstania, viedol a riadil otvorený boj s nepriateľom ako veliteľ povstaleckej armády do príchodu gen. Rudolfa Viesta. Ten od neho prevzal velenie 7. októbra 1944. Golian v Povstaní dozrel vojensky, osobne i politicky. Odviedol maximum svojich schopností pri obrane slobodného územia.

  Vojenskými činmi sa zaslúžil o priblíženie porážky nacistického Nemecka, ľudáckeho režimu, o oslobodenie našej vlasti, ktorej zostal verný do konca života.

Pre mnohých vraj nebol ideálnym, no ideálnejšieho na túto funkciu nebolo. A najmä nie muža, čo by niesol ťažké bremeno zodpovednosti v najvyššej vojenskej funkcii povstaleckého veliteľa tak čestne a na maximálnej úrovni svojich vojenských a ľudských kvalít. Čo po rokoch možno oceniť viac: statočnosť, odvahu (na začiatku Povstania mal k dispozícii Golian len 18 000 vojakov zápoľnej armády!), vlastenectvo tohto muža? Či nesmiernu obetavosť, pracovnú morálku? Všetky tieto vlastnosti vyvreli z jeho hlbokého vzťahu k vlasti, k národom Československa, z jeho nenávisti k fašizmu – schopnej priniesť v boji s ním i obeť najvyššiu.

 Posledné dni jeho účinkovania na povstaleckom území boli spojené s účasťou v partizánskej vojne v slovenských horách. Kalich utrpení gen. J. Goliana sa začal napĺňať    3. novembra 1944, keď teroristické záťahy Einsatzkommanda 14 (EK – 14) proti účastníkom SNP zaznamenali neobyčajný úspech. V dome Jozefíny Rybárovej v Pohronskom Bukovci fašistické oddiely smrti z oporného bodu v Banskej Bystrici pod vedením SS hauptsturmführera Jenscha a za priamej asistencie SS sturmscharführera Fiecka, po predchádzajúcej zrade, zajali generálov povstaleckej armády Rudolfa Viesta a Jána Goliana. Od toho dňa sa začali prudko krátiť dni života zajatých generálov. Kolotoč výsluchov začal na štábe EK- 14.

     V krátkom čase nasledovalo prevezenie do Bratislavy a ďalšie výsluchy. Osobne ich vypočúval veliteľ nemeckých okupačných vojsk na Slovensku SS obergruppenführer H. Höfle a SS obergruppenführer a gen. zbraní SS a polície K. H. Frank – kat českého národa. Po výsluchoch nasledoval transport do Berlína, kde boli Hlavným ríšskym úradom pre bezpečnosť napriek platným medzinárodným dohodám o ochrane vojenských zajatcov odsúdení na trest smrti. 

     Ich oficiálne stopy končia v koncentračnom tábore Flossenburg.

      Do dnešných dní nie je preukázané a potvrdené či skutočne došlo k ich poprave, alebo prežili oslobodenie tábora sovietskou armádou a ich cesty viedli do niektorého zo sovietskych gulagov. Ich návrat, ako reprezentantov londýnskej vlády do vtedy komunistického Československa mohol byť skutočne pre niektoré kruhy nežiaduci. Miesto ich odpočinku nie je teda známe. Niet kde z piety kvietok položiť.

     Spoločenské uznanie in memoriam sa dostalo brigádnemu generálovi Jánovi Golianovi pri príležitosti 1. výročia SNP. Prezident republiky mu udelil Rád SNP 1. triedy, odznak Československý partizán, Čs. vojenský kríž 1939 a čs. vojenskú medailu Za chrabrosť. O rok neskôr ho prezident povýšil in memoriam z brigádneho na divízneho generála. Pri 25. výročí SNP bol vyznamenaný in memoriam Rádom republiky.

Materiál bol čerpaný zo Zbierky Múzea SNP v Banskej Bystrici :

"Povstaleckí generáli".